Keďže v živote je – ako vraví Esther Hicks – najdôležitejšie ostať v súlade so Zdrojom, teda v radosti – v prítomnosti, zrejme absolútne nezáleží na tom, čo robíme. Záleží iba na tom, aby sme to robili s láskou a 100% vedome v prítomnej chvíli. Takto, navigovaní svojimi pocitmi, by sme sa po nejakom čase prepracovali k aktivitám, ktoré nás budú tešiť a napĺňať najviac.
Zrejme, keby sme boli v tomto stave, život nás zahrnie každý deň hojnosťou. Toto zodpovedá aj podstate duchovných učení: Milujte.. neriešte, buďte bez obáv, podeľte sa s druhými o to, čo máte a bude vám pridané.
Nadšenie, zanietenie sa nehľadá, ale tvorí sa! Naša vášeň nie je niekde v diaľke alebo v húštine skrytá pred nami. Nie je podmienená určítým zamestnaním, ani vzdelaním alebo tréningom. Čaká na nás v čomkoľvek, do čoho sa naplno, s dôverou a bez obáv vrhneme.
* * * *
Takže moje niekoľkoročné rozhutovanie, do ktorého zamestnania sa mám vrhnúť, prečo a za koľko, je len krátkozraká rozumová kalkulácia, ktorá počíta iba s minulosťou, s tým, čo som schopný zatiaľ pochopiť, teda najmä s domnienkami. Neberie do úvahy to najdôležitejšie – aký je môj učebný plán, čo mi prinesie život zajtra.
Je to skok do prázdna. Zrejme sa mám pustiť do akejkoľvek práce, ktorá ma dnes stretla, ale naozaj naplno. Možno to nebude len tak, možno nie som na to “naplno” pripravený, mám zlozvyky a tie rôzne obavy furt. Takže potrebujem so sebou priebežne pracovať v hlave. A ja na tom robím, už som toho, myslím, urobil dosť veľa..
Takže položme si pekne zopár otázok, každý za seba: Dôverujem životu, že sa o mňa postará? Staral sa o mňa doteraz? Učil ma a trénoval od malička? Kto vie, čo je pre mňa najlepšie – sused, mama, guru alebo azda ja, rozhárané klbko obáv a domnienok? Som ochotný s dôverou prijať jeho ďalší výcvikový plán?
Hm.. Budeme v skúmaní pokračovať.